Stereotyp

4. ledna 2011 v 13:48 | Lil |  Oneshots
Nie svet sa ešte nekončí, len kvôli tomu, že som napísala krátku poviedku.
Pomyslela som si, že keď už 2012 má byť koniec sveta, tak prečo to zakončiť bez toho, že by som aspoň raz okúsila ten pocit, aké je to uverejniť na blogu poviedku.
Ale bullshit.
Klamem, včera o druhej ráno som nevedela zaspať a dostala som tento nápad. Dnes som ho naťukala do Wordu.

Upozorňujem, je to INÉ, než to čo som doposiaľ kedy napísala.
Pochybujem, že to niekto prečíta a ak áno, tak sa vám to nebude asi páčiť, pretože to ani náhoddou nie o tom ako Sasuke oprie Sakuru o stenu a vybozkáva z nej dušu.

A najšokujúcejšia je moja hlavná hrdinka, ktorú som is vybrala.
No..
Veď sa samy pozrite



Stereotyp

Ľudia sú odporné povrchné kreatúry, ktoré fungujú iba na predsudkoch a stereotypoch, preto, ak má dievča dlhé blond vlasy, pekné nohy a atraktívnu tvár je automaticky považovaná za "hlúpu" blondínku, ktorá zneužíva svoj vzhľad na to, aby dostala čo chce.
Keďže som blondína s peknou tvárou a dobrými nohami je samozrejmé, že ma hneď každý na prvýkrát odsúdil. Vždy to tak bolo, znenávidela som ľudí, je mi zle, keď vidím ako každý rieši iba vzhľad, všetci sa pretvarujú, všetci sa tvária milo a pritom sú pripravený zabodnúť vám nôž do chrbta pri najbližšej príležitosti. Je mi zle, keď vidím ako sa tínedžerky tvária ako najlepšie priateľky a pritom za chrbtom ohovárajú jedna druhú a vymýšľajú tie najhoršie klamstvá.
Presne tieto dôvody ma viedli k môjmu rozhodnutiu.

Sú povrchní? Ja budem najpovrchnejšia zo všetkých.

"Ino! Počula som, že si začala chodiť s novým študentom z tretieho ročníka! Je neskutočne sexy, a tie čierne vlasy a vypracované ramená!"
"Samozrejme, nikdy by som si so Saiom nezačala, ak by nebol najkrajší zo školy." Uškrnula som sa a jemne pohodila mojimi blond vlasmi pre efekt.


Ohovárajú a šíria klebety? Ja sa stanem kráľovnou klebiet.

"Ino! Počula si čo sa stalo? Vraj to Naruto s Hinatou robili za telocvičňou a prichytila ich pri tom riaditeľka! Teraz ich oboch chcú vylúčiť zo školy a vraj Hinatin otec chce donútiť Naruta, aby si ju zobral za ženu, pretože poškvrnil jej počestnosť!"
To snáď nie je možné, asi mi bude zle z toho, aký sú ľudia na tejto škole neskutočne zákerní
idioti. Hinata sa s Narutom objímali za telocvičňou, pretože Hinata bola neskutočne vystresovaná z operácie, ktorú má jej otec podstúpiť a Naruto ju len utešoval. Skôr by peklo rozmrzlo, než by tí dvaja niečo také urobili. A Tsunade tam ani pri najmenšom nebola.
"Ale prosím ťa, samozrejme, že som o tom už počula, no vôbec nemáš správne informácie, nebolo to tak, riaditeľka sa neskutočne opila počas dňa a mala halucinácie, ktoré vyrozprávala učiteľom v zborovni.
A potom Ayame počula ako sa o tom učitelia rozprávajú a rozniesla to ďalej."
"Jasné! To dáva väčší zmysel! Ja som vedela, že ty budeš mať tie správne informácie!"

Pretvarujú sa? No, na mňa teda zďaleka nemajú.

Starostlivo som si vypestovala svoju masku, ktorú ukazujem na verejnosti. Presne viem, čo si o mne hovoria za chrbtom, presne viem akú majú o mne predstavu, akým dojmom pôsobím.
Oni však netušia, že si hovoria o mne iba to, čo im sama nasadím do hlavy, nevedia, že to, ako vystupujem a aký dojem zo mňa majú je iba detailne prepracovaná maska, ktorá mi zaručuje, že nikdy, ale nikdy nezistia aká v skutočnosti som a tým pádom nie je možné, aby sa mi dostali pod kožu a ublížili. Mám všetko pod kontrolou. Sú ako bábky na špagátikoch, ktoré ovládam len jediným pohnutím prsta.
Jedine týmto spôsobom som sa naučila existovať v tejto skorumpovanej a klamstvami prepchatej spoločnosti.
Nikto, ale netuší ako neskutočne vyčerpávajúce je držať si na tvári masku a celý deň sa pretvarovať .
Hovorí sa, že váš domov by mal byť jediným miestom, kde môžete byť samy sebou, kde sa nemusíte pretvarovať a báť sa toho, že by vás niekto súdil. Domov by mal byť miestom, kde dokážete relaxovať a vypnúť, nech sa deje vo vašom živote čokoľvek.

"Pozri na ňu! Videla si ako sa nahla k profesorovi, aby jej mohol vidieť do výstrihu. Zmija. Myslí si, že keď má peknú tváričku, že si môže dovoliť hocičo. Suka, my obyčajný ľudia musíme ťažko drieť a ona dostane všetko na podnose len pre jej dlhé nohy a blond vlasy!"

Môj "domov"
mi nikdy domovom nebol. To miesto ma privádza to zúfalstva. Môj sám seba pasoval za "proroka" a "veštca" a je presvedčený, že má schopnosť čítať myšlienky, preto odmieta nájsť si akýkoľvek slušný job, a domov si raz za čas privedie nejakého blázna, ktorý mu uverí, "prečíta" jeho myšlienky a vyloží mu budúcnosť.
Neviem či našťastie alebo nanešťastie takých bláznov nie je veľa a preto sme väčšinu času totálne na mizine. A keďže si ten starý blázon odmieta nájsť normálnu prácu, pretože, citujem: Bolo by to plytvanie jeho darom, tak ja musím po nociach robiť čašníčku a po škole brať drobné fušky ako vykladanie bedničiek, aby sme mali čo jesť.
Zakaždým, keď počujem ako povie "Poď, uvoľni sa a nechaj, nech ti prorok Inoichi vyloží tvojju budúcnosť." Chce sa mi kričať, no nedokážem to, nedokážem v mojom "domove" dýchať, dusí ma.
Preto mi je zle z toho, keď počujem ako ma ohovárajú a myslia si o mne, že aké to musím mať ľahké, ako všetko za mňa každý urobí. Nenávidím predsudky.
Nech si myslia čo chcú. Ľudia sú odporné povrchné kreatúry, ktoré fungujú iba na predsudkoch a stereotypoch. Nech si oni skúsia žiť v jednom dome s otcom, ktorý má mentálny problém a bez matky, ktorá radšej ušla než, aby s tým bláznom žila. Nech si skúsia po nociach robiť čašníčku, zametať podlahy alebo umývať riady za mizerný plat, keď iný "obyčajný" ľudia doma spokojne spia.

Našťastie, ale ani môj život nie je iba plný temnoty a stiesnenosti. Aj ja mám miesto, kde dokážem voľne dýchať. Aj ja mám miesto, kde moja maska nemá účinok a môžem byť sama sebou.
Každý siedmy štvrtok a jedenásty utorok vyjdem po skončení školy na pol hodinu na strechu telocvične, kde v lete príjemne svieti slnko a v zime nefúka a tam mám svoju pol hodinu voľnosti.
Avšak jedného dňa, počas môjho vytúženého jedenásteho utorka mi moju oázu narušili dvaja chlapci oblečený v uniformách mojej školy. Vyliezli hore po požiarnom rebríku a jeden, obrovský, vysoký skoro dva metre si ma všimol okamžite, kým druhý, útly a bledý s dlhými vlasy stiahnutými s gumičkou sa na mňa zahľadel až po tom, čo si zapálil cigaretu.
Chvíľu sme sa seba bez slova hľadeli, ja som sa snažila vymyslieť ako ich naraz donútiť aby vypadli a nikdy sa viac neukazovali a tiež aby o tomto mieste nikomu nepovedali. Oni sa medzitým na mňa iba pozerali, ten nižší poťahoval z cigarety a hľadel na mňa s zvláštnym akoby vypočítavým pohľadom, kým ten druhý sa iba priateľsky usmieval.
"Predpokladám, že iba, pekne prosím, odíďte a nikdy sem už nechoďte, nebude stačiť na to, aby ste odišli?" povedala som nakoniec.
Obrovský chlapec sa iba širšie usmial, kým jeho spoločník zahasil cigaretu a uškrnul sa "Možno, ale jedine ak nám povieš pádny dôvod."
Pretočila som očami a prehodila som si dlhé vlasy cez plece, toto robila väčšina dievčat, keď boli s niečím nespokojné, mne osobne pripadal tento zvyk hlúpy, no maska musí ostať neporušená.
"Nechcem vás tu" odpovedala som chladne.
Vysoký chlapec sa zasmial, vystrel ruku a povedal "Som Choji, to je Shikamaru." Povedal a ukázal na svojho kamaráta, ktorý si vyťahoval už ďalšiu cigaretu.
"Teší ma" povedala som stroho a odignorovala Chojiho vystretú ruku. Všimol si to a siahol ju späť, no neprestával sa usmievať.
"Prečo tu chceš byť ty?" opýtal sa zrazu Shikamaru s lenivou intonáciou "My chceme miesto na flákanie sa, ja potrebujem sledovať oblaky a Choji mi robí spoločosť. Aký máš ty dôvod byť tu?"
Dívať sa na oblaky? To niekto robieva?
Zadívala som sa na dvoch votrelcov, ktorý mi narušili moju polhodinku. Nevyzerali škodlivo, naopak, Shikamaru vyzeral, že takmer zaspí na nohách a z Chojiho vyžaroval pokoj a priateľstvo.
"Ja sem chodievam iba každý siedmy štvrtok a jedenásty utorok, takže zvyšok času tu pokojne buďte" povedala som a otočila sa na odchod.

Na ďalší jedenásty utorok, keď som prišla, čakala som, že budú mať v sebe tú štipku slušnosti a dnešok vynechajú. Po tom, čo som vyšla hore po rebríku sa ale moje
túžby sa nevyplnili, pretože Shikamaru ležal na chrbte a Choji sedel pri ňom a niečo jedol.
Neprekvapilo ma to, som zvyknutá na fakt, že ľudia nemajú v sebe štipku pochopenia a slušnosti.
Vzdychla som si a otočila sa na odchod, no Chojiho ruka na mojom ramene ma zastavila. "Prepáč" povedal ospravedlňujúco "Viem, že toto je jedenásty utorok, a Shikamaru navrhol, aby sme dnes nešli, no ja som chcel prísť, pretože si sa mi zdala naposledy taká nešťastná a....nepovedala si nám svoje meno."
Pozrela som naňho s výsmechom v očiach.
"Nerád vidím, keď sú ľudia nešťastní, preto som ti dnes priniesol niečo, čo ti možno trocha zdvihne náladu" povedal a podal mi plastovú krabičku s čokoládovým koláčom vo vnútri.
Zdvihla som zrak a stretli sa nám pohľady. Nevidela som v jeho očiach žiadny zlý úmysel, vzdychla som si, zobrala koláč a posadila sa na múrik na druhom konci strechy.
Choji sa usmial a sadol si späť vedľa Shikamara.
Ostala som tam hodinu namiesto zvyčajnej polhodiny, za ten celý čas ani jeden z nich nepreriekol jedno slovo, obaja ticho sedeli, Choji si vybral knižku a Shikamaru sledoval oblaky.
Od vtedy zbožňujem čokoládový koláč

Stihol prejsť už rok, myslím, že vás neprekvapí, keď poviem, že od toho dňa boli na streche každý siedmy štvrtok a jedenásty utorok a ja som zase prichádzala častejšie ako každý siedmy štvrtok a jedenásty utorok.

Časom sa to pokojné ticho prelomilo a ja som sa dozvedela, že Choji sa chce stať pekárom, no jeho otec z neho chce mať profesionálneho boxera a jeho obľúbenou činnosťou okrem pečenia je čítanie románov od Jane Austen.
Shikamaru na druhej strane najradšej robí nič a nerád rozpráva, no ak musí tak každá druhá veta obsahuje slovo otrava. Tiež sa priznal, že začal fajčiť, keď mu zomrel jeho učiteľ a najlepší priateľ.
Choji má také veľké srdce ako je sám veľký a keď som im porozprávala o mojom otcovi tak ma objal a Shikamaru, keďže má veľké IQ, mi na druhý deň doniesol knihu, ktorá sa zaoberala tou problematikou, potom som objala ja jeho.
Ešte stále si myslím, že ľudia sú odporné kreatúry, ktoré fungujú iba na predsudkoch a stereotypoch, no pomaly si začínam myslieť, že Choji s Shikamarom sú buď mimozemšťania alebo možno nie všetci sú odporné kreatúry, ktoré fungujú iba na predsudkoch a stereotypoch.

V dnešných dňoch, keď vyleziem hore po požiarnom rebríku, tak ma tam už čakajú, ja sa usmejem, Shikamaru sa uškrnie a Choji ma príde objať, a vo chvíli, keď oblapí svoje ruky okolo celého môjho tela, stisne ma tak silno, že my vytlačí vzduch z pľúc a ja sa stratím v jeho väzy lámajúcom objatí,
tak si zakaždým pomyslím:
Konečne trocha voľnosti.


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 miro-smajda-daily miro-smajda-daily | Web | 4. ledna 2011 v 13:52 | Reagovat

Do Nového roku Ti přeji jen to nejpozitivnější, aby pro tebe byl mnohem lepší, než ten minulý! :-*

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama