Srpen 2010

Hrášok mi nikdy nechutil

27. srpna 2010 v 23:52 | Lil |  LiLinekecy
Rozmýšľali ste niekedy nad zmyslom života?
Mne sa to občas stáva a vždy to končí len bolením hlavy, na nič užitočné neprídem.

Zverím sa vám s niečím. Je podľa mňa absurdné rozpisovať svoje osobné veci na internetové portály, no ľudia sa utešujú myšlienkou, že sa môžu ukryť pod anonymným pseudonymom.
Ja viem, že mininálne jeden človek, ktorého poznám osobne vie, že vediem tento blog.
Tiež viem, že som sem nepísala vyše roka.

Hlboko sa ospravedlňujem, no mám tendenciu písa trocha chaoticky, pretože všeobecne myšlienky v mojej hlave sú porozhádzané ako mapy v kabinete geografie.

Viete prečo som začala písať?
Samozrejme, že nie. Dôvod bol čiste sebecký, v mojom skoršom násťročnom období som mala vo zvyku klamať. Klamala som bežne, denne, veľakrát za deň. Moje klamstvá boli o mojom živote. Keďže väčšinou to u mňa vyzeralo takto : vstať ráno - trápiť sa v škole emo myšlienkou, že nie som dostatočne obľúbená a nikto ma neberie - príchod domov - naškrabanie úloh - internet, po prípade telka - spánok a takto dookola.
Preto som si vymýšľala veci, ktoré som robila, ľudí, ktorých som poznala, a hovorila som to v škole, spolužiakom, dokonca občas aj doma som si vymyslela nejakú story, ktorá sa "stala" v škole. Smutné, tragické. Hovorte mi o tom, ja som pri tom bola.

Jedného pekného dňa som si povedala, že nie je správne toľko klamať a vymýšľať si veci, ktoré sa nikdy nestali, len preto, že som si myslela, že by bolo fajn, ak by boli skutočnosťou.
Kvôli tomu som sa rozhodla písať, rozhodla som sa všetky tie dialógy, hlášky a situácie dať do fiktívneho príbehu, v ktorom som sa mohla vyblázniť.
Ak by vás to zaujímalo klamanie mi nikdy nešlo. Momentálne si vymýšľam už menej, občas mi to ešte ujde, no poznáte to, ak to raz už poviete, už to nejde len tak ľahko vrátiť späť.

Na tomto blogu sú ešte "poviedky" /ehm/ čo boli vytvorené, ešte keď som mala len asi jedenásť rokov. Je to na nich šialene vidno, no nemienim ich odstrániť alebo vymazať, páči sa mi, že môžem vidieť ako som sa rokmi menila. Nemám ani v úmysle zrušiť tento blog, ak by to niekoho zaujímalo...

Prípadne, ak to niekoho interesuje, neprestala som s písaním. V počítači mám rozpísané dve príbehy, z Naruta sveta /nie neplánujem z toho vyrásť tak skoro/ lenže drobný detail je, že ich píšem anglicky. Viac ma to tak baví a môžem si dovoliť, aby postavy hovorili nadávky bez toho, aby to vyznelo príliš nevkusne.
Neviem kedy ich dopíšem a neviem či sa oplatí dať ich sem, najskôr poputujú na fanfiction.net, no keďže ma moja kamarátka a spolublogerka /ktorá sem tiež nič neprispela už riadne dlho a vedie si iný blog/ strašila tým, že vymažú blog, ak dlho nič neprispievate /la lá la/ tak píšem tento absurdný článok o polnoci /skoro/.

Milá mi je predstava /ani nie/ že si tento príspevok nikto neprečíta. Možno náhodný návštevník to rýchlo prebehne očami a keď zistí, že nepíšem nič konštruktívne odverklikuje ďalej.

/Zdravím ťa náhodný návštevník, what's up?/

Možno občas zaplním tento "blog" podobnými príspevkami ako je tento. Možno niečo fylozofické na tému život no najskôr to bude podmienené príchádzajúcimi PMS alebo neskorou večernou hodinou.
Alebo oboma.

Mám rada žltú farbu.
Dodáva mi to pocit, že dokážem byť optimista.

robot hand


Illustration by E. Benyaminson for Hello, I'm Robot! by Stanislav Zigunenko (Russia, 1989)