Stereotypy

4. ledna 2011 v 13:56 | Lil |  Oneshots
Nie svet sa ešte nekončí, len kvôli tomu, že som napísala krátku poviedku.
Pomyslela som si, že keď už 2012 má byť koniec sveta, tak prečo to zakončiť bez toho, že by som aspoň raz okúsila ten pocit, aké je to uverejniť na blogu poviedku.
Ale bullshit.
Klamem, včera o druhej ráno som nevedela zaspať a dostala som tento nápad. Dnes som ho naťukala do Wordu.

Upozorňujem, je to INÉ, než to čo som doposiaľ kedy napísala.
Pochybujem, že to niekto prečíta a ak áno, tak sa vám to nebude asi páčiť, pretože to ani náhoddou nie o tom ako Sasuke oprie Sakuru o stenu a vybozkáva z nej dušu.

A najšokujúcejšia je moja hlavná hrdinka, ktorú som is vybrala.
No..
Veď sa samy pozriteň

Stereotyp

Ľudia sú odporné povrchné kreatúry, ktoré fungujú iba na predsudkoch a stereotypoch, preto, ak má dievča dlhé blond vlasy, pekné nohy a atraktívnu tvár je automaticky považovaná za "hlúpu" blondínku, ktorá zneužíva svoj vzhľad na to, aby dostala čo chce.
Keďže som blondína s peknou tvárou a dobrými nohami je samozrejmé, že ma hneď každý na prvýkrát odsúdil. Vždy to tak bolo, znenávidela som ľudí, je mi zle, keď vidím ako každý rieši iba vzhľad, všetci sa pretvarujú, všetci sa tvária milo a pritom sú pripravený zabodnúť vám nôž do chrbta pri najbližšej príležitosti. Je mi zle, keď vidím ako sa tínedžerky tvária ako najlepšie priateľky a pritom za chrbtom ohovárajú jedna druhú a vymýšľajú tie najhoršie klamstvá.
Presne tieto dôvody ma viedli k môjmu rozhodnutiu.
 

Stereotyp

4. ledna 2011 v 13:48 | Lil |  Oneshots
Nie svet sa ešte nekončí, len kvôli tomu, že som napísala krátku poviedku.
Pomyslela som si, že keď už 2012 má byť koniec sveta, tak prečo to zakončiť bez toho, že by som aspoň raz okúsila ten pocit, aké je to uverejniť na blogu poviedku.
Ale bullshit.
Klamem, včera o druhej ráno som nevedela zaspať a dostala som tento nápad. Dnes som ho naťukala do Wordu.

Upozorňujem, je to INÉ, než to čo som doposiaľ kedy napísala.
Pochybujem, že to niekto prečíta a ak áno, tak sa vám to nebude asi páčiť, pretože to ani náhoddou nie o tom ako Sasuke oprie Sakuru o stenu a vybozkáva z nej dušu.

A najšokujúcejšia je moja hlavná hrdinka, ktorú som is vybrala.
No..
Veď sa samy pozrite


Dengeki Daisy

2. října 2010 v 19:47 | Lil |  Recenzie

Dengeki Daisy.

Predstavujem vám mangu, kde je hrdina už dospelý muž, a hrdinka ešte študentka.
Predstavujem vám mangu, kde vám dokáže autor predstaviť hrdinov tak, že budete tento vekový rozdiel brať ako plus, alebo vás ani nenapadne sa ním zaoberať.
Prestavujem vám mangu, kde je hrdina budiškničema, (takmer) zločinec, gembler, neslušný a hrubý a predsa si ho zamilujete a chcete takého so sebou domov.
Predstavujem vám mangu, kde pri čítaní vás ani nenapadne si pomyslieť, že postavy sú klišé alebo sa vám sype cukor z uší.
Predstavujem vám mangu, ktorá je tak dobrá, že budete mať absťák, po tom, čo vyše dvoch mesiacoch nie sú preložené nové časti.
daisy
/Hííí, recenzia! .....shut up./


V prípade Dengeki/alebo Dangeki/ Daisy, ide o taký druh mangy, čo sa zapáči aj absolútne zakomplexovanému človeku, ktorý o mange ako takej nikdy nepočul.
Ide totižto o tak zábavný, akčný a pútavý dej, kde sa stále niečo deje a o takú oku lahodnú kresbu, že v prípade, ak sa aspoň raz počas čítania nepousmejete, tak musíte byť veľmi zatrpknutý človek.
Hm.
No a ešte ako čerešničkou môjho presviedčania môže posúžiť fakt, že hlavný hrdina je veeeľmi fajn.

Priblížiť dej, ktorý je aj celkom originálny bude pre mňa ťažké, ale pokúsim sa.

Máme hlavnú hrdinku, Teru, /prekvapení? ešte som ani nezačala/, ktorej však zomrel starší brat, čo ju priviedlo do situácie, kde už nemá žiadnych blízkych príbuzných.
Avšak, keďže starší brat Teru bol génius nielen do počítačov, zariadil pre ňu ochrancu, Daisyho, ktorého nikdy v živote nevidela ani o ňom nepočula, a jediný spôsob ako sa s ním môže kontaktovať je mobilom, čo dostala ako posledný dar od brata.
Teru musí aj napriek veľkej strate pokračovať ďalej so životom, musí chodiť do školy a písať sms-ky Daisymu o tom, aká je šťastná a všetko je v poriadku, nepotrebuje jeho pomoc...
Jasné...
Všetci môžme jasať, že autor Motomi Kyosuke nevytvoril žiadnu ufňukanú hrdinku, čo plače, len čo sa jej prevarí polievka, nie naservíroval nám silné dievča, ktoré sa nebojí postaviť za slabších a dokonca má aj zmysel pre humor.
No ale, nebola by to japonská shojo, ak by tam nebolo nejaké bully-ovanie /akože šikana,...áno píšem to pre teba, osoba, čo nevie anglicky/, a Teru sa práve kvôli svojmu silnému charakteru dostane do zubov Student council-u.

Pri jednej afére, kdesa snaží brániť svojho kamaráta sa robije okno na budove školy. Hm, a hneď ako vojdu po incidente do triedy, stojí tam uprostred miestosti záhadne temne vyzerajúci chlap v školníkovskej uniforme.
Ak ste si mysleli, že ho dojme priznanie Teru, že ona to nemyslela zle, a že berie na seba plnú zodpovednosť, aj keď nemá ani fuka, mýlite sa.
Školník, aj keď veľký feši, povie, že si škodu musí odpracovať with her body.
...
NIE TAK! You perv!
Popravde musí za Kurosakiho, /to je akože meno toho školníka/, urobiť jeho robotu, ostrihať živý plot, pozametať, pohrabať lísie, kým on sa vyhrieva vyvalený na slnku, fajčí a hrá online mahjoh.

No a samozrejme, že si nepadnú do oka hneď v prvú sekundu, popravde majú horší vzťah ako dvaja starí talianski manželia.
Nadávky lietajú vzduchom len tak.

"I hope you go bald Kurosaki!!"

daisy_2

SAMOZREJME, že príde chvíľa, keď bude naša Teru potrebovať Daisyho pomoc. Ten to ale zvládne bez toho, že by sa jej musel ukázať naživo, takže pravá identita ostáva záhadou.
Pre Teru. Samozrejme, že MY si vieme domyslieť kto to asi môže byť...
Ale čo by som vám tu spoilerovala, však?

Daisy je plný laugh-out-loud humoru, geniálnych hlášok a deja, ktorý nestojí na mieste, drámy  a chvíľ, keď sa chystáte už zatajiť dych. Nemáte sa kedy nudiť.
Postavy sú vierihodné, konajú ako skutoční ľudia a nie kreslené postavičky, majú svoje horšie dni a robia zlé rozhodnutia.
Avšak, je to predsa len shoujo, takže to má šťastný koniec.
Teda, aspoň zatiaľ, ono to stále totiž vychádza.
Takže, nemôžme si byť istí, možno nakoniec všetci zomrú v havárii traktora, ktorý vletí cez neprestrielné okno do kaviarne, kde budú jesť cheesecake.
No ale myslime pozitívne.

daisy_3


daisy_4
 


Mám rada jahodový čaj a necítim sa kvôli tomu sebecky.

2. října 2010 v 19:02 | LiL |  LiLinekecy

NORMAL PEOPLE SCARE ME.

~~~je text jednej veľmi peknej stamp, ktorú som minule našla v mojich priečinkoch v počítači.
 Vyzerá nejako takto :
normal people scare meAutorom je mimochodom ~TENTO~ človek.
Pre vás, nie veľmi hovoriacich anglicky, v preklade text znamená /Normálni Ľudia Ma Desia/.

Celú túto tému, ktorá zatiaľ nikam nevedie /besides you thinking I'm mental/ som začala z jediného dôvodu.
Prišla som totižto na jednoduché zistenie, mňa nedesia normálni ľudia. Mňa desia VŠETCI, a je mi jedno či ste normálny, hlúpy, milý, konzervatívny alebo prosto obyčajný /alebo si to o sebe len myslíte/.
Áno, ľudia ma desia, priznávam si to, aj keď zatiaľ iba takto na blogu.

/Em, ospravedlňujem sa vám, milí čitatelia, ktorí ste tu očakávali niečo zmysluplné, alebo nebodaj nejakú poviedku(ha ha)/

Je to tak, možno by to niekto považoval za dosť veľký problém, ale ja si s tým doposiaľ nažívam celkom fajn. Aj keď, v prípade, že sa musím zoznámiť s niekým novým v duchu prežívam dosť nepríjemnú paniku.
Em.
~No...

Nevermind. Apoň to viete, je to vonku. ....A tak.

Ono v prípade, že by ste ma stretli na ulici to nieje až tak ľahko spozorovateľné, pretože
1)Si ma na tej ulici ani nevšimnete. /ha ha, to je talent, to sa nenaučíš/
2) Tvárim sa dosť apaticky/desivo, takže radšej odvrátiš zrak.
3)Zvyčajne mám zelené bombuľky na topánkach, ktoré vás priveľmi zhypnotizujú na to, aby ste si všímali mňa ako osobu. Dokážete vnímať iba to zelené hompáľanie.

A tak.

Začínam sa však cítiť neskutočne sebecky pretože tu meliem o svojej osobe /čo je sa stavím neskutočne zábavné (ha ha)/ a pri tom to nikomu nepomôže, keď tu vyložím svoj psychologický posudok.

TAKŽE,

 Som sa elegantne rozhodla vám ponúknuť, náhodní okoloidúci, možnosť sa vyjadriť.
Prosím, feel free, vyjadrite sa k tomuto "výroku" alebo pridajte svoj nejaký ten názor na ľudí, na dnešný deň alebo na cestovinovú polievku.
Whichever you prefer.

Keďže ale poznám výrečnosť tohto národa, alebo všeobecne pozemšťanov, nemám veľké očakávania, no predsa, bude fajn, ak tu zanecháte svoj názor. Svoje myšlienky. Zaujíma ma to.

/V prípade, že vám prekáža, že občas niečo prihodím v angličtine (znamená to, že neviete anglicky), tak sa nebudem ospravedlňovať (keďže vedieť anglicky by ste mali), ale ja s angličtinou pracujem už toľko, že si neviem pomôcť. Príde mi to prirodzené. I'm not sorry./

Pustite si nejakú dobrú /podľa mňa/ hudbu, keď už budete pri tom .... whatever it is you're doin'.


Hrášok mi nikdy nechutil

27. srpna 2010 v 23:52 | Lil |  LiLinekecy
Rozmýšľali ste niekedy nad zmyslom života?
Mne sa to občas stáva a vždy to končí len bolením hlavy, na nič užitočné neprídem.

Zverím sa vám s niečím. Je podľa mňa absurdné rozpisovať svoje osobné veci na internetové portály, no ľudia sa utešujú myšlienkou, že sa môžu ukryť pod anonymným pseudonymom.
Ja viem, že mininálne jeden človek, ktorého poznám osobne vie, že vediem tento blog.
Tiež viem, že som sem nepísala vyše roka.

Hlboko sa ospravedlňujem, no mám tendenciu písa trocha chaoticky, pretože všeobecne myšlienky v mojej hlave sú porozhádzané ako mapy v kabinete geografie.

Viete prečo som začala písať?
Samozrejme, že nie. Dôvod bol čiste sebecký, v mojom skoršom násťročnom období som mala vo zvyku klamať. Klamala som bežne, denne, veľakrát za deň. Moje klamstvá boli o mojom živote. Keďže väčšinou to u mňa vyzeralo takto : vstať ráno - trápiť sa v škole emo myšlienkou, že nie som dostatočne obľúbená a nikto ma neberie - príchod domov - naškrabanie úloh - internet, po prípade telka - spánok a takto dookola.
Preto som si vymýšľala veci, ktoré som robila, ľudí, ktorých som poznala, a hovorila som to v škole, spolužiakom, dokonca občas aj doma som si vymyslela nejakú story, ktorá sa "stala" v škole. Smutné, tragické. Hovorte mi o tom, ja som pri tom bola.

Jedného pekného dňa som si povedala, že nie je správne toľko klamať a vymýšľať si veci, ktoré sa nikdy nestali, len preto, že som si myslela, že by bolo fajn, ak by boli skutočnosťou.
Kvôli tomu som sa rozhodla písať, rozhodla som sa všetky tie dialógy, hlášky a situácie dať do fiktívneho príbehu, v ktorom som sa mohla vyblázniť.
Ak by vás to zaujímalo klamanie mi nikdy nešlo. Momentálne si vymýšľam už menej, občas mi to ešte ujde, no poznáte to, ak to raz už poviete, už to nejde len tak ľahko vrátiť späť.

Na tomto blogu sú ešte "poviedky" /ehm/ čo boli vytvorené, ešte keď som mala len asi jedenásť rokov. Je to na nich šialene vidno, no nemienim ich odstrániť alebo vymazať, páči sa mi, že môžem vidieť ako som sa rokmi menila. Nemám ani v úmysle zrušiť tento blog, ak by to niekoho zaujímalo...

Prípadne, ak to niekoho interesuje, neprestala som s písaním. V počítači mám rozpísané dve príbehy, z Naruta sveta /nie neplánujem z toho vyrásť tak skoro/ lenže drobný detail je, že ich píšem anglicky. Viac ma to tak baví a môžem si dovoliť, aby postavy hovorili nadávky bez toho, aby to vyznelo príliš nevkusne.
Neviem kedy ich dopíšem a neviem či sa oplatí dať ich sem, najskôr poputujú na fanfiction.net, no keďže ma moja kamarátka a spolublogerka /ktorá sem tiež nič neprispela už riadne dlho a vedie si iný blog/ strašila tým, že vymažú blog, ak dlho nič neprispievate /la lá la/ tak píšem tento absurdný článok o polnoci /skoro/.

Milá mi je predstava /ani nie/ že si tento príspevok nikto neprečíta. Možno náhodný návštevník to rýchlo prebehne očami a keď zistí, že nepíšem nič konštruktívne odverklikuje ďalej.

/Zdravím ťa náhodný návštevník, what's up?/

Možno občas zaplním tento "blog" podobnými príspevkami ako je tento. Možno niečo fylozofické na tému život no najskôr to bude podmienené príchádzajúcimi PMS alebo neskorou večernou hodinou.
Alebo oboma.

Mám rada žltú farbu.
Dodáva mi to pocit, že dokážem byť optimista.

robot hand


Illustration by E. Benyaminson for Hello, I'm Robot! by Stanislav Zigunenko (Russia, 1989)

oznamko

3. června 2010 v 10:15 | Dad |  Ostatné
Ako ste si už isto všimli, Lil sa tu veľmi dlho neukázala. Ona tu asi aj dlhšiu dobu nebude, ale to neznamená, že tu nemôžete čítať poviedky. Myslím si, že je ich tu dobludu aj kus, no ak chcete aj niečo iné, navštevujte aj jej obľúbené stránky.

Další články


Kam dál